Epilóg
„Možno to
nie je o šťastnom konci … Ale je to o príbehu .’’
Začiatok
ďalšieho nudného dňa. Ako každé ráno, tak aj dnes na pár minút som sa posadila
do najpohodlnejšieho kresla v našom dvojpodlažnom dome pripravená napísať zopár
slov do novej, práve začatej knihy, ktorá podľa môjho názoru môže priniesť
celosvetové šialenstvo do každého kúta zeme. Raz. Dnes je rozhodnuté.
Inšpirovaná snom, kde asi 17 ročné, hanblivé, útle dievča po milióntykrát sníva
o stretnutí s najnebezpečnejším predátorom na svete. Vystrašená na smrť sa
rozhodla napokon utiecť, po asi dvojminútovom rozhovore s touto beštiou už viac
nechcela ani len pomyslieť na tohto netvora. Utekala do tmy, z ktorej nebolo
návratu. Či uz tento netvor priahol po vôni jej sladkej krvi, po krehkosti jej
tela , alebo po vôni jej dlhých, uhľovo-čiernych vlasov, je vo hviezdach.
Snažila som
sa premýšľať, vypätá sústredenosťou však iba na skutočne zopár minút, ale ako
som s premýšľaním začala, tak aj skončila. Dnes nie je najlepší deň pre moju
knihu, radšej sa toho vzdám čím skôr, tým lepšie, pretože moja myseľ bola teraz
viac sustredená na prichádzajúci test z biológie, ktorý začne asi o
štyridsaťpäť minút. Téma – vzácne kamene. „Ako by som to niekedy v živote potrebovala’’, pomyslela som si. O niekoľko hodín neskôr
taktiež test z matematiky – ďalšia hlúposť, v živote nepotrebná.. Deriváty- ani
neviem, čo vlastne toto slovo znamená. Myseľ bola naozaj zaneprázdnená všetkým
možným, no na to, na čo som teraz naozaj chcela myslieť, nejako neprichádzalo.
Nevadí, veď je dostatok času, blíži sa
koniec semestra, to znamená zopár voľných dní, pevne dúfam, že sa mi podarí
niečo vytvoriť. Takže som sa okamžite postavila, dnešok bude naozaj
náročný a preto sa nesmiem rozptyľovať tvorením rozsiahleho, skutočného príbehu.
O desať
minút neskôr, po ďalšej snahe dostať so seba aspoň niečo inteligentné a
zmysluplné som to už naozaj vzdala. „ No tak, to nie si ty.’’ „ Som to ja, ’’
bilo sa svedomie v mojom vnútri. Nie, teraz naozaj nemôžem napísať ani bodku,
nie kvôli myšlienkam, ale kvôli nedostatku vzácneho ranného času. Bolo už skoro
pol ôsmej a ja som stále trčala doma v
pyžame, kúpeľňa bola nenavštívená, raňajky nedotknuté. To zase bude mama dole
vystrájať. Vôbec nerozumiem, prečo má také veľké obavy o moje zdravie, myslí
si, že som podvýživená. Každý deň som bola schopná zjesť koňa. Ale nemôže mi dať žiadnu hodinovú prednášku.
Aspoň toto ráno nie. Na raňajky niet čas, čo znamená, že z testu biológie bude
dnes krásna známka F. Je to hneď prvá hodina a
moja najväčšia slabosť – hlad – ma absolútne ovplyvňuje vo všetkom.
Stane sa zo mňa opäť iný človek, na niekoľko hodín.
Rýchlo som
na seba natiahla biele tričko – najobľúbenejšie, najhrubší sveter, ktorý som
našla pohodený niekde na dlážke ( v noci
hrozne mrzlo, skoro sedem pod nulou, konečne
trošku snežilo, neuveriteľné, polovica decembra a dnes prvý sneh, síce
iba tenučká vrstva ale lepšie ako nič. Mám rada zimu, potešilo ma, keď som z
okna zazrela bielu krajinu ), najvyťahanejšie džínsy, vzala som ich prevesené
zo stoličky, použité už včera, nové biele zimné topánky a snažila som sa čím
skôr vypadnúť z domu. Rýchle dobré ráno, podľa mojej vízie budúcnosti mama
samozrejme začala s výkladom, ale nevenovala som jej pozornosť, jednou nohou som
vkročila do kuchyne, kde som včera večer nechala položené kľúče od auta, a
okamžite som jej zmizla z dohľadu. No aj cez to všetko ju nadovšetko milujem.
Niekedy má svoje slabé chvíľky, všetci ich máme. Z predsiene som vzala tašku,
ktorú som tam za behu hodila, šálu a kabát, vybehla som von a hneď do garáže,
nastúpila do môjho starého Volva a snažila som sa naštartovať auto – bol to
veľký boj, vzhľadom na teplotu vonku – po vycúvaní z garáže som šliapla na
plyn, auto sa začalo nebezpečne otáčať i proti mojej vôli, ale nejako som
dokázala ho priviesť naspäť rovno na otlačky pneumatík na zamrznutej ceste.
Radšej budem meškať, ako prísť o život v prvej zákrute. Cesty boli nadpriemerne
šmykľavé, nehovorím o stálom snehu , ktorý ešte nestihli odstrániť, alebo aspoň
sa o to pokúsiť, ale o ľade pod ním. Opatrnosti nikdy nie je dosť.
Ako sa
ukázala moja ďalšia predpoveď, meškala som celých sedemnásť minút, dosť na to,
aby profesor začal zúriť. Všetci ostatní v triede už boli takmer hotoví z
testom, no našli sa i výnimky, pravdepodobne sa zabudli pripraviť tak dôsledne.
Moja najlepšia priateľka Jessicca len zdvihla na zlomok sekundy hlavu a usmiala
sa . To, že profesor Barney zúril, ma neprekvapilo, nenávidel ma od prvého
momentu, čo sme sa stretli. Ak mám byť úprimná, ja som k nemu cítila to isté,
možno o trochu väčšiu nenávisť. Taktiež ma neprekvapilo, keď mi oznámil, že za
neskorý príchod a úmyselné meškanie , čo znamená nepripravenie sa na test, si
zasúžim čisté F ( opäť moja predpoveď budúcnosti – pre dnešok už dúfam dosť predpovedí ). „
Psst’’ , vravelo mi svedomie, „ nechaj ho šťastného, nič nehovor, nehádaj sa s
ním, nenadávaj, bude to horšie, len a len pre teba, usmievaj sa a hneď bude deň
krajší.’’ Poslúchla som. Je to tak, moje svedomie ma nikdy nesklamalo, tak ako
moje vízie budúcnosti.
Hodina biológie
sa niesla v duchu výčitiek, bola som sklamaná, že ma profesor nenechal
vysvetliť , PREČO som zmeškala test, ale na konci hodiny som sa rozhodla ísť
dohodnúť náhradný termín. Na moje prekvapenie, súhlasil a sľúbil, že o týždeň
vo štvrtok môžem prísť a napísať si to. Vydýchla som si.
„ Dnes si
nejaká čudná, spala si dobre ? Nestalo sa nič ? ’’ , Jessicca ma dobehla na
ceste do triedy matematiky.
„ Nie, všetko
je v poriadku, len som mala zlý sen a stále nad ním premýšľam.’’ Nebola to
pravda, ale nechcela som jej povedať pravú príčinu mojej nálady – profesor
Barney.
„ Videla som
Barneyho – zúril. ’’ Ako keby som to nevidela sama.
„ Áno , bol
naštvaný, ale naozaj som nemohla urobit nič, aby som nemeškala, vyrazila som z
domu presne v tú istú hodinu a aj minútu ako každé ráno, ani ma nenapadlo, že
bude cesta zapadnutá snehom a že sa mi znovu podarí pekne vyprovokovať Barneyho.
Ale našťastie, sľúbil mi náhradný termín, budúci štvrtok, ’’ vysvetlila som
Jessicce.
„ Och, to je
dobre, vidím, že Barney spravil prvý krok k udobreniu ’’ , doberala si ma. „
Ako to teda s tebou vyzerá v piatok ? Pôjdeš s nami na tú oslavu ? Možno sa aj
tebe podarí konečne niekoho nájsť. Máš devätnásť rokov , a vôbec ti nechýba
priateľ ? Ty si divná . ’’
„ Neviem,
musím sa ešte raz pripraviť na ten test, lebo od toho rozčúlenia som , ako to
vyzerá, všetko zabudla. ’’ Čo bola nateraz pravda – alebo skôr, zabudla kvôli
výčitkám, aj keď nerozumiem, prečo som si lámala hlavu nad niekým ako je Barney.
Ten človek pre mňa akoby neexistuje, tak prečo nad tým stále rozmýšľam ? A čo sa
to so mnou deje ? Mám pocit, ako keby ma niečo ťahalo k nemu . Ospravedlniť sa.
To nie je možné, veď ho nenávidím, z celej duše, každý rok mi robil ťažším, a
ani tento posledný mi vôbec neuľahčuje. Vždy si niečo našiel – zámienku na to,
aby mi mohol nahlas a pred všetkými povedať, čo si o mne myslí. Aké úbohé.
Pravdepodobne to je kvôli tomu, že mám naozaj na mále tento ročník, plus
biológia nie je moja silná stránka, takže mi nezostáva nič iné ako sa modliť a
dúfať, že ma nechá dokončiť tento rok a spokojne odísť. Bez problémov. Moja
intuícia mi vraví už dlhú dobu, že túto školu neopustím so žiadnym papierom o
dokončení štúdia, možno práve kvôli Barneymu, v kútiku duše som ale dúfala, že
táto moja predtucha a nočná mora zároveň sa tentoraz nesplní, ako každá ďalšia,
na ktorú si len pomyslím. Napokon som sa myšlienkami vrátila späť k Jessiccinej
otázke a zmenila som svoju odpoveď.
„ Jess,
pôjdem zajtra s vami. Nemôžem každý deň trčať doma, aspoň si vyvetrám hlavu a
prídem na iné myšlienky, je to skvelý nápad, odkáž Tomovi, že mu ďakujem za
pozvanie. ’’ Tom bol Jessiccin priateľ, začali si spolu len nedávno a Jessicca
kde príde, tam ho ospevuje, vraj sú spolu uz neuveriteľné dva týždne a stále sa
tak veľmi ľúbia. Keď tak premýšľam o Jessicce, je to naozaj zázrak, nikdy
nemala núdzu o chlapcov, ale skoro vždy ich len vyskúšala a o pár dní odhodila
ako smeti, vraj pre ňu nie sú dostatoční. Áno, i ja mám na mysli iba jedno
slovo na takýto typ dievčaťa, ale je to moja najlepšia kamarátka a vždy ju
budem mať rovnako rada, nech je akákoľvek zlá. Zlá na chlapcov. Je to jej život,
môže si s ním robiť, čo len chce. O týchto veciach sa väčšinou nerozprávame, a
keď sa rozprávame , aj tak ma nepočúva.
,, Hej, to
je skvelé ! Hneď to idem oznamiť Tomovi a samozrejme mu odovzdám tvoj odkaz.
Tak sa vidíme na matematike. Ahoj. ´´
,, Tak čau
zatiaľ. ´´Jessicca je
nadšená, to ma veľmi tešilo, ale presne viem, prečo bola taká šťastná – má
obrovskú príležitosť byť na pár minút stredobodom pozornosti. Ja tam nebudem
poznať takmer nikoho, iba Toma, Jessiccu a spolužiačku Angeliku, ktorú pozval
nejaký Tomov kamarát. Takže Jess sa môže ukázať v dobrom svetle a všetkým ma
tam predstaviť. Ja som nikdy nemala pocit, že nie som obľúbená , ale Jessicca
to cítila každý deň, práve pre jej správanie. Nikdy som si nenamýšľala, že som
stredom vesmíru ako ona, ale jej to vyhovovalo a bola tak šťastná , a keď bola
ona, bola som i ja.
Dorazila som
tentoraz už presne na minútu na ďalší test, a s pocitom, že som to dobre
napísala som odchádzala z triedy na obed. Požiadala som Jess, že chcem dnes
sedieť sama, nech sa usadí s priateľom, a sľúbila som jej, že ju vezmem domov.Okamžite mi
myšlienky zablúdili k môjmu príbehu. Netušila som, ako môžem pokračovať v
rozpísanom deji. Dievča, utekajúce do tmy pred netvorom. Čo tam napíšem ďalej ?
Nemôže zomrieť hlavná hrdinka, a tak ma napadlo, že sa môže stať tou istou
beštiou, akou bol on . Uvidíme, popremýšľam viac doma. Tu v škole je rušno,
nedokážem sa sústrediť na dlhú dobu na jednu vec, vzhľadom na to, že ku mne
pribiehali ľudia a kládli mi rôzne otázky.
,, Hej Rose,
máš sa ? Ako to ide tvoj projekt ? Všetko je v poriadku ? Vidím, že sedíš sama,
si pohádaná s Jess ? ´´ pribehol ku mne Oscar. Och , preboha, úplne som zabudla
na projekt od profesorky angličtiny, a má byť hotový o dva dni ! Ale to som
nesmela prezradiť.
,, Ahoj ,
Oscar, mám sa fajn, vďaka za opýtanie. Projekt už mám skoro dokončený , už len
zopár riadkov a hotovo. A ty ? Máš sa ? ´´
,, Tiež
dobre, nič špeciálne. Ideš zajtra na Tomovu oslavu ? ´´
,, Ale áno,
Jess mi to dnes pripomenula, tak som si povedala, že prídem. Zmena prostredia
mi neuškodí, teda dúfam. Ideš aj ty ? ´´ spýtala som sa, odpoveď som vedela už
dopredu.
,, Jasné,
predsa si nemôžem nechať ujsť najväčšiu párty v širokom okolí. ´´ Pousmial sa.
Oscar bol asi jediný chalan v našej škole, ktorý nevynechal snáď ani jednu
párty, nikdy. Bol kráľ tanečného parketu každú noc, raz som ho mohla vidieť a
naozaj, tento titul mu patrí právom.
,, Okey,
teda vidíme sa zajtra, teším sa na tanečného draka, ´´ podpichla som ho.
,, Nie,
zajtra musím byť kľudný, bude tam aj sestra, asi ju nepoznáš, tak sa musím
krotiť. Zoznámim vás, určite. Ale už musím letieť, čaká ma tvoj najlepší
kamarát Barny, haha . Tak zajtra, čau. ´´
A utiekol tak náhle, že som mu
nestihla povedať ani obyčajné čau. No nevadí, veď zajtra porozprávame viac a
som zvedavá na jeho sestru, ak bude taká istá ako je Oscar, som si istá, že si
ju obľúbim za menej ako päť minút. Oscar bol možno jediný chalan, ktorého som
mala naozaj rada a vždy sme sa super porozprávali, vždy mi vedel pomôcť, nech
to bolo čokoľvek, a poradil mi taktiež mnoho vecí. Nikdy som s ním nemala
žiadny problém, aj keď vedel niekedy riadne nahnevať, hlavne z jeho výstrelkami
pred obrovskou skupinou ľudí, ktorí sekundu na to vybuchovali smiechom. No je
to on , Oscar, a takých ľudí je naozaj málo. Pobrala som sa na poslednú hodinu
angličtiny, prebehla bez problémov, iba sme sa učili zopár ďalších básnikov z
doby kamennej, profesorka prerozprávala takmer celú hodinu, tak som si mohla
dopriať aspoň oddych pred
cestou domov, trošku relaxu po tomto ťažkom dni. Napokon som dobehla Jess,
odviezla ju domov ako som sľúbila, porozprávala mi príbehy z jej
predchádzajúceho života bez Toma, iba som prikyvovala hlavou, nemám náladu sa
s ňou dnes hádať, a k tomu deň pred oslavou na ktorej budeme taktiež spolu, tak
som ústa rýchlo zatvorila, keď začala historku s Oscarom, aký sa jej zdal nudný
a bezcitný, rýchlo som ju vyložila kúsok od jej domu a pomaly sa pobrala domov.
Cesta bola už lepšie upravená, no stále nebezpečná, ale zvládla som ju ľahko,
bez problémov.
Doma ma čakalo
prekvapenie v podobe mamy. Samozrejme, že nezabudla na to , čo mi chcela
povedať ráno, tak chcela spustiť okamžite, ako blesk z jasného neba :
,, Rose , ahoj, aký bol deň dnes v škole ? Všetko
prebehlo v poriadku ? ´´ spýtala sa akoby náhodou.
,, Ahoj mami. V podstate to prebehlo skvele, akurát
Barney mi dal ďalšie F, len preto, že som meškala pár minút. Vôbec ma nenechal
vysvetliť, čo sa stalo, tak ma to trošku rozzúrilo, a trvá to doteraz, ´´
nechcela som klamať vlastnej matke. Je jediný človek, ktorého na svete mám,
a milujem ju nadovšetko na svete. Niekedy je síce až priveľmi starostlivá,
nerozumiem , prečo, ale raz to snáď pochopím. Pri svojich vlastných
ratolestiach.
,, Čože ? Znova ten nepríjemný profesor ? To je hrozné.
Nechá ťa vôbec dokončiť školu ? Čo také zlé si mu vyviedla, že si na tebe takto
musí vybíjať zlosť ? ´´Vôbec som nechápala, čo tým mama myslí. Naozaj je toho
názoru, že by som bola schopná niečo zlé urobiť niekomu, nech je to ktokoľvek ?
Som jedna z najkľudnejších, najvyrovnanejších a najtrpezlivejších
ľudí, dovolím si povedať z celej našej školy, možno z celého mesta
a ona mi položí takúto otázku ?
,, Mami, nič zlé som mu nespravila, ani som sa na neho
nikdy škaredo nepozrela, jednoducho, nie som mu sympatická, a tak to rieši
týmto spôsobom. To môže, je predsa učiteľ. ´´
,, Neklam mi , Rose prosím. Čo sa tam stalo ? ´´ spýtala
sa ma mama, no v tej chvíli už i nebolo viac treba a začala som
kričať.
,, Ty si vážne myslíš, že máš nevychovanú dcéru
a klamárku ? Naozaj si to myslíš ? Vážne mi neveríš ani jedno slovo ?
Myslíš si že som schopná ti klamať ? Pozri, mala som dnes strašný deň, nechcela
som ti to hovoriť, lebo som vedela, že by si začala vyšetrovať, prečo a čo
sa stalo, a neviem, čo všetko ešte, povedala som ti kľudne, aký bol
problém , a ty to otočíš proti mne ? Tak to ti veľmi pekne ďakujem za tvoju
obrovskú podporu. To je všetko, čo ti teraz táto klamárka môže povedať.
A mimochodom, zajtra idem na párty, konečne niekam vypadnem, stále trčím
doma, dennodenne, nie ako každé iné dievča, všetky sa túlajú vonku
v nočných hodinách, iba ja stále vysedávam doma, len aby si sa o mňa
nestrachovala, lebo veľmi dobre viem, že máš iba mňa a nikoho iného, no
zajtra idem a nič mi v tom nezabráni. Mysli si, čo len chceš. Idem
spať, mám toho všetkého dnes plné zuby. Dobrú noc. ´´
Posledné moje slová zneli ako z úst niekoho iného,
vyslovila som ich tak arogantne a ironicky, že som sa vôbec nespoznávala.
Nezaujímal ma jej názor, hlavne teraz nie, keď potrebujem aspoň trošku
psychickej podpory a ona ma ešte začne provokovať a klásť mi úplne
zbytočné otázky. Matka mi nestihla odpovedať ani ,,dobrú noc´´. Alebo skôr
nechcela. Zdalo sa mi, že jej oči sú ako keby vlhké, ale nemyslím si, že by
plakala. Až také hrozné veci som jej nepovedala. Cítila som sa trošku
uvoľnenejšie, asi mi to pomohlo, tento cirkus dole, práve som prišla na to, že
mama aj zabudla svoju prednášku o dostatku jedla. To by som asi už
absolútne nezvládla počúvať, a možno by môj výstup bol dvakrát horší, tak
nakoniec som bola rada, že to skončilo tak , ako skončilo.
Hore v izbe
som zhodila zo seba všetky nepotrebné veci, rýchlo som si pripravila horúcu
vodu do vane, relaxovala som znovu asi pätnásť minút, porozmýšľala nad zmyslom
života, ako po každý raz vo vani, keď nemám čo robiť, iba tam ležím a pozerám
na krémovú stenu, vyšla som z vane pripravená a poobednú siestu v podobe asi
dvojhodinového spánku. Vzala som svoju bielu deku pohodenú na kresle, do
ktorého som sa chystala usadiť, a v sede i pomaly zaspať, ako vždy, je to najpohodlnejšie
miesto u nás doma.
Sadla som
si, pomaly som prešla do poloľahu, hlavu som si podoprela rukou zabalenou do
deky a snažila som sa driemať. No prepadli ma ďalšie výčitky. Prečo som len
povedala všetky tie škaredé veci tam dole mojej mamine ? Jedinému človeku na
celej zemi, ktorého nadovšetko milujem ? Som naozaj taká hlúpa ? Mamina mala
pravdu, som zlá, horšia ako som si myslela. Horšia, ako mi povedala tam dole v
obývačke. Som hrozná. Teraz sa dole určite trápi, čo to má za dcéru, nehodnú
dcéru, ktorá nedokázala v živote absolútne nič, iba robiť a šíriť zlo.
Keď tak nad tým
všetkým premýšlam, je to ďalšia moja vízia ktorá sa stala. Vízia , v ktorej som
videla ako mama po mne vrieska, a nadáva mi za to , ako málo jedla skonzumujem
denne sa zmenila na úplne opačný scénar, kde dcéra poučuje matku, aká je.
Hrozné. Tak sebecké. Moju myseľ zaplavila ďalšia vlna výčitiek, stokrát väčšia
ako pri Barneym. Musím ísť za ňou, musím sa ospravedlniť, tentoraz to musím
spraviť. Je to moja matka, v žiadnom prípade sa s ňou nesmiem takýmto spôsobom
rozprávať, veď vždy mi chcela len to najlepšie, a ani pred pár minútami to
nebolo inak. Ja mám len ju a ona má iba mňa, a tak to bude naveky.
No comments:
Post a Comment